Đuch- 6. časť
Otrávene som sa hrabala vidličkou v jedle. Nechcem sushi. Teda pekne po poriadku. Sushi mám rada, ale mám tak pokazenú náladu, že keby som niečo zjedla, dlho by to vo mne nevydržalo. Cítila som prirodzný odpor k tomu človeku. No, človeku ako človeku. Skôr vývinu mojej fantázie. Grr, nechce sa mi ísť do izby. Zas sa na ňho pozrieť. Po tele mi prebehli zimomriavky. Asi začnem uvažovať nad tým, že pôjdem do baletného štúdia v pivnici cvičiť na súťaž. Okey, nebude si klamať- to sa mi absolútne nechce. Ešte stále ma bolia nohy z poslednej hodiny. Ktovie, či ešte platí tá ponuka na šach...
"Tibor?" zakričala som, keď som vchádzala do garáže. Nič. "Tibooor," zvrieskla som znovu. Obzrela som, či náhadou nie je niekde pri autách. Zistila som, že tam nie je ani živá duša. Vzdychla som si a znovu vyšla hore do jedálne, kde pobehovali Vincenso s Jankou. "Čo sa deje?" opýtala som sa pri tom zmetku. Nik nereagoval. Mierne som si odkašlala a poklopkávala nohou. "O, senorita, prepáčte, ale máme veľa práce," odpovedal po chvíli zadychčaný kuchár. "Ale prečo?" "Práve sme sa dozvedeli, že tento večer u nás organizuje váš otec firmnú akciu," povedala Janka a položila tácku s pohárikmi na stôl. "Super," zafrflala som a odvliekala sa hore schodmi.
"Spokojný?" zavrčala som a tresla dverami. Nevinne na mňa zagúlil očami: "Ja?" "Bože, prečo ja?" prosila som o vysvetlenie a pozrela sa na Louisa, ktorý ležel v mojej posteli. "Keby si nebola taká..." "Taká aká?" vyplula som to zo seba ako jed. "Takáto." Založil si ruky za hlavu a ležérne sa usmial. Vrela mi krv v žilách- mne, pritom ja som dosť pokojná povaha. Z hlboka som sa nadýchla a snažila sa prestať myslieť na tú mátohu, čo sa usadila v mojej detskej izbe. Normálne som začínala One Direction mať rada, ale Louis mi tento dojem rázne zničil.
Sadla som si za stôl so zrkadlom a začala si malovať nechty. Zvyčajne to nerobievam. Nemám dôvod machliť sa a hlavne- nestíham. Pozrela som sa na poličku, kde ich bolo snáď milión. Všetky druhy, farby, otiene. A všetky fungl nové. Ani jeden z nivh som nikdy nepoužila. Schmatla som prvý, čo tam bol. Perleťovo béžový. Otvorila som v fľaštičku, keď... "Bu!" chytil ma zo zadu. Cítila som ako mi smrť prebehla po chrbte a okrem toho som celý stolík oliala lakom. "Bože, ja z toho nemôžem!" začal sa smiať sám na sebe. Trapko... "Nádych, výdych!" hovorilla som si v duchu, "keď ho nebudeš riešiť dá ti pokoj.
Postavila som sa pred skrinku s knihami. Bolo ich tam mnoho, ale málo takých, ktoré som ešte nečítala. Vybrala som jednu s čiernym obalom- Na podpätkoch, rok výroby 2011. Tú som zatiaľ nemala možnosť prejsť. Pozrela som sa na zadnú stranu. Detektívka. Dobre, v podstate je mi to jednu. Nesúď knihu podľa obalu. Pohodlne som sa vyvalila so kresla a zapla lampičku vedľa. Tá kniha ma úplne pohltila. Mám taký pocit, že veci v rokoch 2010-2015 sú celkom slušné. Aspoň, čo sa týka hudby a literatúry. Čítala som riadok za riadkom. Úplne som sa vžila do deja, ale... "Hu!" ťukol ma do pleca.
Práve som chcela obrátiť stránku na knihe, ale kvôli tomu imbecilovi som ju vytrhla. "Huááá," vrešťala som, "ty, ty neviem čo si...idiot! Daj mi konečne pokoj! Takého debila ako ty som ešte nezažila. Najprv lak. Terza kniha. Spamataj sa ty prerastené decko!" "Čo som?" založil si ruky na prsiach. "Otravné prerastené decko," tvrdila som si svoje. "Prosím? Asi som dobre nepočul." "Podľa mňa si počul veľmi dobre," povedala som už kľudným hlasom. "Dobre, ako chceš, bude vojna." "A čo mi spravíš? Pošleš na mňa také detičky ako ty?" odbila som ho s iróniou v hlase. "Ty nevieš čoho som schopný. Ale ak ti ten boj nebude robiť problém..." "Bude mi potešním," uškrnula som sa a vypla lampu.
Komentáre
Prehľad komentárov
Som myslela že z toho čakania umriem no nakoniec je tu a perfektná už sa neviem dočkať ďalšej časti :D :D
Knečne
(niki, 9. 5. 2012 19:35)Perfektne a na tu vojnu sa tešim a chcem dalšiu nechem zas dlho čakat :))
Konečneee
(Kika, 9. 5. 2012 20:25)