Đuch- 2. časť
"Slečna, večera je na stole," povedal kuchár s talianskym prízvukom. "Prepáčte, ja nie som hladná," oprela som si hlavu o operadlo stoličky a zahľadela sa na zožit chémie. "Ale musíte niečo jesť, ste sáma kosť a koža, u nás v Itálii by vás takúto chudú žiadny chlap nechcel." "To som taká strašná alebo čo?" "Nie senorita, to v žiadnom prípade, ale u nás sú krásne ženy také riťaté," ukázal rukami tvar ženskej postavy a usmial sa. "Riťaté?" "Áno, to sú také s veľkým zadkom." "Tak dobre, za minútu som dole," vzdychla som si a zatvorila zelenú zvýrazňovačku, ktorú som držala v ruke.
"Tak, čo dobrého ste pripravili Vincenso?" opýtala som sa kuchára, keď som vchádzala do jedálne. "Vaše obľúbené- hranolky so syrom," povedal a skoro mi vypadli oči z búlv. "Čo?" "Hranoly s vyprážaným syrom," zopakoval a zatváril sa víťazoslávne. "To naozaj?" overila som si, či ma nechce oklamať, lebo keby tu bol otec... ten by mi to s okamžitou platnosťou zakázal. Snaží sa dbať o to, aby som sa stravovala zdravo. Tvári sa, že mu na mne aspoň trošku záleží. Alebo mu len dohovárala niečo trénerka z baletu...kto vie? S nadšením som si sadla za stôl a nabrala sa trochu vysmážaných zemiakov na tanier. Normálne som v krvi pocítila adrenalín. Viem, že normálny človek toto zažíva napr. pri bungee- jumpingu, ale ja sa tu práve chystám zjesť zakázané ovocie. Vložila som si do úst prvé sústo a vychutnávala som si ho ako by to nikto iný nedokázal.
Len niečo mi tu chýbalo k tomu, aby som sa cítila ako v normálnej rodine. Áno neodbitne tu chýbali rodičia ale nezdalo sa mi tu ešte niečo. Okolo mňa stáli 3 ľudia a s pokorou sa prizerali ako sa napchávam. Kuchár, chyžná a šofér, ktorý bol zároveň správca domu. "Smiem vás troch o niečo poprosiť?" opýtala som sa, ale ešte pred tým som preglgla, aby som nehovorila s plnými ústami. "Samozrejme slečna." "Povečerali by ste so mnou, ak vám to nebude vadiť?" Na ich tvárach sa zjavili výrazy prekvapenia. Ako prvý začal Tibor (šofér): "Bolo by nám cťou." Ostatný 2 iba namo prikývli. Postavila som sa a odsunula Janke stoličku. Ani neviem prečo. Všatci 3 sa pohodlne usadili a začali jesť- áno, teraz to bolo ono.
"Ďakujem slečna, že ste ma nechali s vami povečerať," povedala Janka a išla zaniesť tanier do kuchyne. "Ja sa volám Anna a nie Slečna," pripomenula som jej a išla zaniesť tanier tiež. Nerozumiem, prečo sa ku mne všetci v tomto dome chovajú ako k princeznej alebo rovno aku ku kráľovnej. Vari som im niekedy niečo urobila, že sa ma boja. "Ehm, prečo mi všetci vykáte?" opýtala som sa jej a chrbtom oprela o kuchynskú linku. "Sme služobníctvo a vy ste dcéra nášho pána. "Ale veď žijeme v 21. storočí a toto nie je hrad ale dom." "Áno, ale slušnosť káže..." "To stačí. Ja som Aňa," podala som jej ruku. Opatrne mi pokývala rukou a povedala: "Ja som Jana." "Takže, keď mi odteraz povieš slečna, tak potom...hmm, to si ešte premyslím," škodoradostne som sa zasmiala a podala jej pohár zo stola, aby ho dala do umývačky.
Konečne, po prvýkrát za posledných 10 rokov som sa prejedla. Vymenila som šalát a cestoviny za vysokokalorickú amrickú stravu. Sadla som si do kresla v kúte mojej izby a zapla televízor. Práve bežali televízne správy. Už dlho som ich nesledovala. Som zamestananá na toľko, že som vlastne televíziu sledovala naposledy pred mesiacom. Moderátorka hovorila práve o nejakom chlapovi, ktorý prepadol dievča. Moc ma tá téma nezaujala. Vôbec nerozumiem prečo sa nad tým ešte niekto zamýšľa. Vari ešte nepochopili, že celý svet je načisto skazený? Ó, ospravedlňujem sa. Celý svet nie. Ja som zabudla na blondínky. Tie nie sú zlé, oni sú iba umelé mrchy bez mozgu. Aspoň tie z našej školy. Nerozumiem, ako mohli vôbec niekoho takého zobrať na súkromné gymnázium. Veď jasné- peniaze.
Možno by som predsa len mala nejakú šancu mať kamarátov, keby som mala čas chodiť von, zájsť na zmrku, na prechádzku a tak. Kedysi, bolo to, keď som mala asi 6 rokov do našej triedy chodila nejaká Lenka. Veľmi som si s ňou rozumela. Navštevovali sme, robili spolu úlohy, tak ako to robievajú najlepšie kamarátky. No keďže mňa tam hore zrejme niekto nenávidí, odsťahovala sa. Bodka. Tu skončila moja celá história kamarátstva. Nič menej a nič viac. Zrazu ma z myšlienkového pochodu vyrušil krik, ktorý sa ozýval zo vstupnej haly.
Komentáre
Prehľad komentárov
Krasne prosim pridavajaj dalsie casti xD
:))))
(kajush, 22. 4. 2012 9:22)