¤ Another World- 8. časť ¤
-8. časť-
Z pohľadu Alicie
S Niallom boli tie tri dni prežité viac než dokonale. Vymyslela som mu prezývku lesný muž, aj keď v lese to bol teda jeleň. K pastičke na myši by mali dať návod, aby to pochopil a pri občasnom pozorovaní zvierat nevedel ticho kráčať, ale stúpal hádam na všetky vetvičky v okruhu jeden kilometer. Ale nikto nie je dokonalý a chlapec z mesta sa nemože správať prirodzene v lese, takisto dievča z mesta nemože odsudzovať jeho chyby, keď ich sama možno vykonáva.
Po tých troch dňoch sa Niall rozhodol, že už sa chce vrátiť nas5 a ja som nemala inú možnosť ako ho počúvnuť, ale sľúbil mi, že sa sem ešte určite vrátime a dá na nejakú čistinku postaviť superluxusnú chatu, aby sme nemuseli spať na tvrdých posteliach a pozorovať šváby. To by som teda prijala. Cestou do Washingtonu D.C. kde ešte chalani stále pobývali, sme sa zastavili v MacDonalde a s pobavením som sledovala ako sa Niall napcháva cheeseburgerom.
Ja som si kúpila len zmrzku a namáčala si Niallove hranolky do kečupu.
Keď sme dojedli, Niall ma zobral na menšiu prechádzku aby sme to „strávili“. Vysypal na mňa holdu otázok, no s odpoveďou som mala riadny problém už pri tej prvej. „Ako sa vlastne volá tvoja mama?“ „Nooo, ona sa voláá...............
Lillian.“ Ani neviem prečo som tak rázne zaklamala. A na moje prekvapenie sa nezjavili nijaké náznaky červenania, ako sa to obyčajne stáva, keď človeku tak zákerne klamem. Nechcem aby to niall vedel, nechcem aby ma ľutoval, nechcem aby sa ďalej pýtal, no zrejme mi nečítal myšlienky. „Ako pracuje? A čo otec? Súrodenci, kamoši, povedz mi o sebe niečo, Alicia,“ povedal so psími očami. Nedokážem mu povedať pravdu typu „Moju mamu nepoznám, vyrastala som v detskom domove, rodinu mám len adoptívnu a s rovesníkmi mi nie je do reči.“ Toto fakt nedokážem, preto som pokračovala vo svojich klamstvách. „Mama učí klavír na konzervatóriu a otec sa volá Adam a je to umelec- maľuje obrazy, stolárči a vytvára sochy. Sestra sa volá Marta, má už 28 rokov a býva so svojim manželom Andym. Pred nedávnom sa im narodilo dievčatko, Mitchie a je strašne rozkošná,“ sypala som zo seba. Tak- moja vysnená rodinka a najhoršie na tom bolo, že Niall sa úprimne usmieval a celý čas ma pridržiaval v objatí. Toto neskončí dobre....
Z pohľadu Cassie
Pozerala som na ohnivý západ z hotelového balkóna. Zdalo sa mi to alebo na mňa to dievča nejako čudne zazeralo? Keď ma Austin prekvapil so správou, že letíme do Washingtonu D.C. tak som zamrzla na mieste. Ďalej ako v Anglicku som ešte nebola, aj to len v okolitých mestách. Ale chodenie s Austinom je ako zakázané ovocie. Vždy som tušila že to dlho nevydrží, ale nedokážem sa s ním rozísť. Prišla by som tak aj o štipendium na najlepšej umeleckej univerzite, ktorá bola mojim snom už od mala. Tajne dúfam že moja mama je, alebo bola taká vášnivá umelkyňa ako ja. Roky pátrania po nej ma vyčerpali, teraz som zameraná na prítomnosť. Keď ma ona nehľadá, prečo by som mala ja ju? Možno už ani nie je medzi nami.
Uf, je mi fajn tam kde som, v malom mestečku pri Londýne, v baráku s piatimi nevlastnými súrodencami. Žijeme v prerobenej stodole, ktorú pri cestovaní objavil papa ( má francúzske korene a je zaťažený na tom aby sme ho volali takto, mamu zas mamen- čo znamená mamka ) a hneď nás v menšom rodinnom mikrobuse dotrepal do tejto ozrutnej drevenej stavby. Ale je to tu pekné, útulné, takže žiadne námietky. Austina som spoznala na doučku z matiky, v ktorej som pakoň vám poviem, bol hrozne milý a vykvitlo z toho prvé potom druhé, atď. rande. Takže tak to je s mojou rodinnou históriou. Mám dve sestry a troch bratov: Michella- 18, Hannah- 12, Missi- 8, Jacoba- 20 a malého Jonathana- 5. Ľúbim ich z celého srdca, ale v hĺbke duše viem, že to je len moja adoptívna rodina.
Austin presvedčil mojho papa, aby som s ním na týždeň odletela do Washingtona D.C., s tým že budeme chodiť len po múzeách a galériach. Austinov otec má práve nejaký kšeft s chlapcom zo skupiny One direction a nejakou babou, vlastní nahrávaciu spoločnosť a svojho synčeka chcel vidieť, keďže s matkou sú desať rokov rozvedení a syna dlho nevidel. Neprišiel mi veľmi sympatický, už na letisku ma tľapol po zadku a nechutne sa smial. Bola som celá bez seba od radosti, keď nás nechal konečne na pokoji a opísal cestu do miestnosti, kde práve skúšali duet. Hneď keď sme vošli, červenovláska slabo vykríkla. Austin ostal tiež v tranze. „Čo tu ty, preboha robíš?“ skríkol. „Ja?! Ja tu nahrávam song, čo tu ty robíš!“ zahnala sa rukou. S polootvorenými ústami som sledovala výmenu názorov. Starí známi?!
Nakoniec situáciu zachránil myslím Harry, chalan s tej skupiny. „Ho, ho čo sa to tu dopekla deje, vysvetlí mi niekto?“ „Bývalka...“ unavene prehovoril Austin a obzeral si nechty. „Ty sa už NIKDY nepriblížiš do mojej prítomnosti, stačí mi to zízanie v škole, toto už je choré..“ Austin pokukuje po iných za mojím chrbtom?! Vrhla som na neho rozzúrený pohľad. „Ona klame, je to len úbohé dievčatko s ľadovým srdcom, ktoré strieda chalanov ako ponožky! Nevie čo sú to city, len aby JEJsa nič nestalo!“
To boli dosť kruté slová. Červenovláske sa po líci skotúľala malá slza a vybehla z miestnosti. Harry sa nebezpečne blízko priblížil k Austinovi až som myslela že mu vylepí. „Odvoláš to čo si povedal a na kolenách sa jej ospravedlníš, inak..... tvoj otecko príde o sľubný kšeft, a ty poletíš tam, odkiaľ si prišiel,“ povedal Harry pokojne a pomaly smeroval za dievčaťom. „To nebolo pekné, Austin,“ prehovorila som. „Ty sa do toho prosím nepleť, Cassie a hľaď si svoje.“
Prebehli mi po chrbte zimomriavky. Takto ma ešte neodbil. So zamračeným čelom som vybehla preč. Teraz som tu a pozerám na oblohu. Premýšľanie o ťažkostiach, je najlepšia varianta na zbavenie sa ich.
Z vedľajšej izby som začula rachot a postupne sa vonku vydrala postava. Premeriala som si chlapca pohľadom a prišla na to, že to je Louis, ďalší člen 1D. Koľkých ešte stretnem?
*Evush*